Misionár Andrej Šoltýs,

                 ďalšia naša objavená osobnosť

            Vďaka redakcii našej Mozaiky a jej spolupracovníkom sa podchvíľou objavia články o živote vzácnych a významných ľudí či kresťanských predstaviteľov, rodákoch z Bardejova, ale  i blízkeho okolia, ale i iných, ktorí sa preslávili vo svete a nikdy na svoju domovinu nezabudli. Cieľom týchto je priblížiť  nenápadné, skromné, skôr utiahnuté alebo z tohto sveta už odídené kresťanské osobnosti, ktoré sa nezvyknú objavovať v kronikách či encyklopédiách a je na nás, ak o nich vieme, niečo povedať, poznamenať, aby sa na nich celkom nezabudlo.

            Medzi takých patril aj misionársky kňaz, salezián don Andrej Šoltýs, pôsobiaci v  ďalekých misiách v indiánskom brazílskom štáte Mapo Grosso, o ktorého misionárskom živote a pohnutom osude vyšla nedávno vo vydavateľstve DON BOSCO (2009) publikácia. Opisuje sa v nej dielo tohto skromného, ale významného človeka, priekopníka civilizácie a evanjelizácie najdivokejších indiánov, najmä z kmeňov Bororo, Xavantes, Yanomani a iných, žijúcich v povodí Rio Negra a Amazonky.

            Don Andrej Šoltýs sa narodil 28. júla 1899 v neďalekom Mokroluhu, kde aj vyrastal v kruhu sedemčlennej kresťanskej roľníckej rodine. Bol veľmi hĺbavý a učenlivý a preto sa stal akýmsi vzorom i pre starších spolužiakov. Samoštúdiom sa naučil španielsky jazyk, lebo jeho tajnou túžbou bolo stať sa misionárom, čo sa mu napokon aj po strastiplnej ceste podarilo. Po ukončení vojenčiny (Sabinov, Košice) odchádza k saleziánom do Šaštína kde sa začína jeho študentská dráha. Potom odchádza do Slovinska (Radná), opäť sa vracia do Šaštína a nanovo odchádza do Slovinska (Ľubľana) a odtiaľ do saleziánskej mekky, do Turína, kde po zavŕšení teologických štúdií je vo Valdoccu v Bazilike Panny Márie Pomocnice ako 36 ročný  vysvätený za kňaza. Ihneď odchádza domov do rodného Mokroluhu, kde koná primičnú sv. omšu 14. júla 1935. Trošku si pohovel medzi svojimi blízkymi netušiac, že je to jeho posledný pobyt doma, v Bardejove i na Slovensku. Po mesiaci odchádza do misií v tzv. novej vlasti, kde ho čakali zážitky i príhody o akých sa mu nesnívalo. Svoju náročnú pastoračnú prácu začal vykonávať medzi divochmi  a na misijnej stanici Don Bosco v Campo Grande, ktorého okolie tvoria okrem hlbokých tropických pralesov aj veľké trávnaté plochy, kde sa ľudia vďaka misionárskej výchove venujú dnes aj poľnohospodárstvu (dobytok, ryža, kukurica, cukrová trstina). Pôsobil aj  ako profesor( údajne prísny, ale  zároveň i láskavý a veľmi obľúbený) matematiky, fyziky, latinčiny a prírodných vied  (pričinil sa aj o zriadenie viacerých stredných škôl) v mestách Corumbá, Sao Luis, Aracatuba, Lucélia, ako aj v hlavnom meste štátu Cuiabá na Saleziánsky Inštitút Sao Goncalo, (neskôr Katolícka univerzita Dona Bosca/1970). Aj vďaka jeho neustálej činnosti dnes v Brazílii žije  vyše 1000 saleziánov, ktorí pôsobia v 120 organizovaných dielach v šiestich provinciách.   Don Šoltýs zomrel      4. októbra 1981  a je pochovaný v Campo Grande, v ktorého okolí prežil vyše polovicu svojho požehnaného života. Možno by neškodilo, keby mu v Mokroluhu venovali patričnú spomienku.

            Jeho túžba navštíviť Mokroluh, Bardejov i Slovensko počas vyše 40 ročného misionárskeho života bola neutíchajúca (dokonca po II. svet. vojne uvažoval i natrvalo prísť), ale v dôsledku administratívnej mašinérii sa to napriek snahe jeho blízkych nepodarilo. Neskôr bol rád, lebo sa vyhol i nepopulárnej Akcii „A“ (barbarská noc - likvidácia reholí) a tak ostalo iba pri písomnom styku, ktorý sa realizoval cez Rím. aj keď sa listy často strácali bol rád, že sa dozvie niečo o nás a my o jeho práci. Vždy ich začínal slovami: „ Nezaháľam! Práce a chleba sľúbenými Synom nášho Otca mám nadostač.“ Svoje misionárske zážitky a poznatky písaval do saleziánskeho obežníka pre Slovákov „Zo šíreho sveta“. Bol šťastný, keď sa mu po roku  1968 začali do rúk dostávať slovenské Katolícke noviny, ktoré  mu zabezpečila  tunajšia rodina Šoltýsovcov. Pomocou nich si udržiaval dobrý prehľad o Slovensku a neskôr sa aj listové kontakty umožnili vo väčšej miere čo veľmi obohatilo jeho život, nakoľko chorľavel a nebol až tak pohyblivý – posledné roky bol na vozíku.

            Tento vzácny človek, don Andrej Šoltýs bol veľký rodoľub a bol hrdý na svoj slovenský pôvod čo vždy dával najavo, hoci sa pohyboval v naozaj ďalekom a snáď i nevzdelanom svete. Pričinil sa o výchovu a vzdelanie stoviek indiánov, ktorí mu  boli do smrti za to vďační a veľmi si ho vážili. Nuž je aj na nás, aby sme sa aspoň v duchu poďakovali za  všetko, čo pre nás a ľudstvo vôbec vo zvláštnych pomeroch ako aj nezvyklom prostredí urobil. Nech mu je zem brazilská ľahká.

            Mgr. Ing. Jozef Krajči