F. Sočufka,SJ :

V službe blahoslaveného

         Jána Pavla II.

 

Benedikt XVI. o pontifikáte Jána Pavla II.

V Taliansku sa 6. augusta 2008 pápež Benedikt XVI. stretol s kňazmi z Diecézy Bolzano-Bressanone. Odpovedal na otázky prítomných. Jedna otázka sa týkala pontifikátu Jána Pavla II. Benedikt XVI.  ho opísal takto: „Pontifikát Jána Pavla II. patrí k najdlhším v dejinách Cirkvi. (viac než 26 rokov) Mal dve dôležité časti. V prvej časti sme ho zažili ako giganta viery. S neuveriteľnou odvahou, s mimoriadnou silou, so skutočnou radosťou viery a veľkou jasnosťou, s ktorou niesol posolstvo evanjelia až na hranice zeme. Prehlbovaním Božieho slova kráčal novými cestami, so všetkým, so svojou láskou ku svätej liturgii. Prispel k zrúteniu múrov nie Jericha, ale múrov medzi dvomi svetmi, predovšetkým silou svojej viery. Toto svedectvo zostáva nezabudnuteľné. Zostáva ako svetlo pre naše nové tisícročie.

Ani posledné roky jeho pontifikátu nemali menší význam, práve z dôvodu jeho pokorného svedectva utrpenia. Pred nami niesol Pánov kríž a  realizoval Pánove slová: „Nasledujte ma tým, že budete so mnou niesť kríž!“ Jeho pokora a trpezlivosť, s ktorou prijal postupné odumieranie svojho tela, rastúca neschopnosť hovoriť práve u neho, ktorý bol majstrom slova. Tak ukázal viditeľným spôsobom hlbokú pravdu, že nás Pán svojím krížom vykúpil utrpením, ako najväčším aktom svojej lásky. Ukázal nám, že utrpenie nie je iba niečím negatívnym, nielen nedostatkom niečoho, ale predstavuje aj pozitívnu skutočnosť. Ukázal nám, že utrpenie prijaté v láske ku Kristovi, v láske k Bohu a v láske k iným má vykupiteľskú silu, totiž silu lásky, ktorá nebola menej mocná ako veľké činy, ktoré vykonal v prvej polovici svojho pontifikátu. Naučil nás novej láske k trpiacim a dal nám pochopiť, čo znamená, že „budeme spasení v kríži a skrze kríž“.

V prvej časti nás učil radosti Božieho kráľovstva, v ktorej človeku priniesol svoje dary. V druhej sa vnoril do utrpenia až po posledný výkrik na kríži. Tak učil aj nás, že Boh je láska a  berie nás do rúk tým, že sa identifikuje s naším utrpením, s naším človečenstvom. Iba láska je kúpeľom vykúpenia, očistenia a znovuzrodenia.

My všetci vo svete, ktorý žije z aktivity, z mladosti a z toho, že je  mladý, silný, krásny a dokáže veľké veci – sa musíme naučiť pravde lásky, ktorá sa stáva utrpením, a práve tak vykupuje človeka a zjednocuje ho s Bohom, ktorý je láska.

My kňazi by sme mali prijímať utrpenie, usilovať sa niesť ho s Pánom. Mali by sme mať otvorené srdce voči trpiacim a starým, aby sme chápali, že ich utrpenie je prameňom obnovy pre ľudstvo, umožňuje v nás rásť láske a privádza nás blízko k Pánovi. Ale trpieť je vždy ťažké. Modlíme sa za všetkých trpiacich a robme všetko, čo je možné, aby sme im pomohli. Trpiacich nesmieme milovať iba slovami, ale celým svojím konaním a nasadením. Schopnosť, ktorú má človek, aby dokázal prijať utrpenie a trpiacich, je mierou jeho ľudskosti. Prosme Pána, aby nám pomohol v našom utrpení a naučil nás byť blízko všetkým trpiacim tohto sveta.“ (Lumen–október 2008)

+ + +

Prejavy úcty Jána Pavla II. zo strany ľudí

V októbri 2005 prišli do Ríma uctiť si pamiatku Jána Pavla II. pútnici z  mesta Frosinone. Medzi nimi aj 74 ročný muž. Hoci bolo pol ôsmej ráno, musel sa postaviť do dlhého radu pútnikov, ktorých kroky smerovali do krypty pod Vatikánskou bazilikou, kde bol pochovaný. „Kúpil som krásnu kyticu živých kvetov, ale poriadková služba mi nedovolila zobrať ich so sebou k hrobu. Bolo mi to ľúto, ale na druhej strane som si uvedomil, že práve tieto zástupy ľudí, ktorí prichádzajú pomodliť sa k jeho hrobu, sú tou najkrajšou kyticou, ktorou mu ďakujú za jeho celoživotné svedectvo a službu Pravde, Životu a Láske“. Naozaj krásne vyznanie.

Po smrti Ján Pavla II. prichádzalo k jeho hrobu veľa ľudí. Cez víkendy a sviatky až 20 000 pútnikov. V normálnych pracovných dňoch 12 až 15 000 návštevníkov.

Vo všeobecnosti sa hovorí, že priateľov si vyberáš ty sám. Často ich ale môžeme porátať na prstoch jednej ruky. Ján Pavol II., postavený akoby na svietnik hierarchie Katolíckej cirkvi, dokázal dať do súladu inštitúciu svojho úradu a charizmu,  a získať si mnoho priateľov nielen v Taliansku a Poľsku, nielen medzi katolíkmi, ale aj medzi členmi iných náboženstiev. Mnohí z nás, ktorí sme žili vo Večnom meste a boli sme v jeho službách sme si mysleli, že ho poznáme. Často sme ho videli na televíznych obrazovkách, v obloku jeho pracovne, na audienčných zhromaždeniach. Počuli sme ho dlhé roky rozprávať. Len pomaly ale zisťujeme, že ho ešte málo poznáme. Pozerali sme na neho najmä cez prizmu masovokomunikačných prostriedkov, očami novinárov, či pohľadom národov.

 

Pohľad na Jána Pavla II. očami Cirkvi.

Život Karola Wojtylu bol životom robotníka, kňaza, biskupa, kardinála a pápeža. Obyčajne sa v našom svete na slávneho a známeho človeka hľadí s rešpektom a úctou. Aj toto patrilo k životu pápeža, keď ho pozývali vlády celého sveta. Na svätosť v Cirkvi sa však pozerá trochu z iného uhla. Svätými sa v dejinách Cirkvi a ľudstva stali ľudia, ktorí neboli až tak slávni, zato ale ich zásluhy sú obrovské. Obyčajne to ako prví zbadajú jednoduchí ľudia. Neraz, ešte predtým, než ich za takých uzná Cirkev. Len málokedy sa títo ľudia mýlia. Svätosť sa líši od popularity.

Svet zvykol označiť Jána Pavla II. za muža, ktorý vtlačil dejinám nielen Cirkvi ale aj ľudskej spoločnosti XX. storočia osobnú pečať. Za obrazom Karola Wojtylu je potrebné vidieť v prvom rade verného učeníka a nasledovníka Ježiša Krista, ktorý prepožičal svoj hlas evanjeliu a jeho hodnotám v celom svojom živote. Od začiatku až do konca svojej pozemskej pute. Jeho dnes známy život bol aktuálnym a veľmi príťažlivým svedectvom kresťanskej viery, nádeje a lásky. Jeho smrťou však nevyhaslo silné svetlo, ktoré vyžaroval. Božia prozreteľnosť rezervovala pre neho na poste Petrovho nástupcu medzi inými pápežmi významné úlohy.

Kardinál Giovanni Battista Re si spomína na Jána Pavla II. ako na „muža intenzívnej modlitby, hlboko spojeného s Bohom. Keď sa ponoril do modlitby jednoducho pre neho nejestvovalo nič dôležitejšie a naliehavejšie. Modlil sa pred každým dôležitým rozhodnutím“. Podľa jeho vyjadrenia bol pápež Ján Pavol II. „mimoriadnym darom“ pre Cirkev.

Modliť sa za Cirkev a za svet“ – povedal Ján Pavol II. sám pri návšteve mariánskej svätyne Mentorella len niekoľko dní po svojom zvolení na Petrov stolec (30. októbra 1978) – „je prvoradá povinnosť pápeža.“ Hádam preto: dokázal vidieť to dôležité, neviditeľné;  kráčať priamo, jedným smerom a s vnútornou istotou až do konca; spájať kontempláciu s činnosťou. Vernosť evanjeliu Jána Pavla II. priviedla k vášnivej obrane ľudských a kresťanských hodnôt. Vernosť Vykupiteľovi človeka k láske k človeku, vykúpeného Kristom. Tieto hodnoty bránil svojimi encyklikami (14) i  prejavmi na medzinárodných fórach. Vo všetkých kútoch sveta sial dôvody pre život a semená nádeje. Všetkým ľuďom priblížil cestu pravdy a morálnych hodnôt ako jedinú, ktorá je zárukou ľudskejšej, spravodlivejšej a mierovej budúcnosti. Jeho slová, v dobe, v ktorej žil, sa dostali  k ušiam pokorných a biednych, i mocných. Počúvali ich s úctou a rešpektom, ale boli aj varovaním. Boli útechou v mori biedy a beznádeje. Mnohí načerpali u neho nádej a dôveru pri hľadaní zmyslu ich života. Mnohí objavili cestu vedúcu k Bohu, do Otcovského náručia. Jeho život bol v súlade s posolstvom, ktoré hlásal.

Jánovi Pavlovi II. sa dostalo uznania ako morálnej autorite aj od mnohých nekresťanov a neveriacich. Svedčili o tom prejavy lásky vyjadrené v čase jeho choroby a žiaľu po jeho smrti. Putovanie k jeho hrobu vo Vatikánskej bazilike je znakom toho, že Ján Pavol II. vstúpil do ľudských sŕdc. Veriacich i neveriacich, oslovovalo jeho svedectvo lásky a odovzdanosti v utrpení. V jeho živote môžeme obdivovať silu hrdinskej viery a modlitby, úplnú dôveru v Pannu Máriu, ktorá ho sprevádzala a ochraňovala, najmä v ťažkých a dramatických životných momentoch.

Je normálne, že veriaci ľudia po nástupe nového pápeža do úradu si všímajú jeho činnosť, obsah príhovorov. Spôsob apoštolátu porovnávajú s jeho predchodcom. Ján Pavol II. sa stal šíriteľom modlitby svätého ruženca v súčasnej Cirkvi tým, že sa ju modlil verejne každú prvú sobotu v mesiaci, kým mu to jeho zdravotný stav dovoľoval. Daroval veriacim ruženec Tajomstvá svetla. O význame tejto modlitby napísal osobitný apoštolský list. Jána Pavla II. by sme mohli definovať ako pápeža úplne zasväteného Ježišovi prostredníctvom Panny Márie. Vyjadroval to aj jeho pápežský znak ,Totus tuus‘. Zvolený bol uprostred mesiaca zasväteného ružencu a ruženec, ktorý často mával v rukách, sa stal jedným zo symbolov jeho pontifikátu. Krista, s ktorým sa stretáme v evanjeliu, vo sviatostiach, kontemplujeme spolu s Máriou v rozličných momentoch jeho života vďaka radostným, bolestným, a slávnostným tajomstvám a tajomstvám svetla. V škole Panny Márie sa učíme pripodobniť jej božskému Synovi a zvestovať ho svojím vlastným životom. Ak je pre kresťana Eucharistia centrom dňa, ruženec osobitným spôsobom prispieva k prehĺbeniu spoločenstva s Kristom. Učí nás žiť s upriameným zrakom svojho srdca k nemu, aby sme tak mohli vyžarovať jeho milosrdnú lásku na všetkých a na všetko. Ján Pavol II. bol kontemplatívny a misionársky vďaka svojmu hlbokému osobnému spojeniu s Bohom, ktoré každodenne živil Eucharistiou a modlitbou. 

Benedikt XVI. pri príležitosti (4. 9. 2005) ukončenia Roka Eucharistie pripomenul, že „rok venovaný eucharistickému tajomstvu inicioval pápež Ján Pavol II., aby vo veriacom ľude znovu vzkriesil vieru, úžas a lásku k tejto veľkej sviatosti, ktorá je pravým pokladom Cirkvi.“ Povedal, že duchovným testamentom jeho predchodcu bola Eucharistia, ktorá predstavuje stred kresťanského života. „S akou zbožnosťou slúžil svätú omšu. Koľko času strávil v tichej, adorujúcej modlitbe pred svätostánkom. V posledných mesiacoch ho choroba čoraz viac pripo-dobňovala trpiacemu Kristovi. V hodine svojej smrti spájal obeť svojho života s obetou Krista vo svätej omši, slúženej vedľa jeho smrteľnej postele.“ (Lumen–27.4 .2011)

+ + + + +

Proces blahorečenia

Karol Wojtyla bol hlboko intelektuálne založený človek, mladý a odvážny pápež, zvyknutý na ťažkosti, ktoré musel znášať za vlády komunistickej totality. (Pri voľbe mal 58 rokov) Nikdy sa neusiloval byť politicky korektný, hoci ho právom možno označiť za muža, čo dával prednosť dialógu. Bol pápežom, ktorý osobným prijatím choroby a utrpenia vykonal účinnú, živú katechézu. Bol mužom, ktorý sa sám a dobrovoľne umŕtvoval na karmelitánsky spôsob a ktorý bojoval proti vojne i proti potratu.  Proces blahorečenia pápeža Jána Pavla II. – začal 4. novembra 2005, na sviatok nebeského patróna Jána Pavla II., svätého Karola Boromejského v Krakove -prebiehal podľa platných kánonických predpisov. Jedinou výnimkou bolo dovolenie jeho nástupcu, pápeža Benedikta XVI., aby sa beatifikácia mohla konať po dovŕšení piatich rokov. (Ubehlo 6 rokov) 1. mája 2011 pápež Benedikt XVI., na námestí pred vatikánskou bazilikou vyhlásil Jána Pavla II. za blahoslaveného. Benedikt XVI. je prvý pápež z obdobia posledných tisíc rokov, ktorý vyhlásil za blahoslaveného svojho predchodcu. Povýšením Jána Pavla II. k úcte oltára sa Karol Wojtyla nestal len osobou minulosti, ktorá zapadne do prachu zabudnutia, ale vzorom a príkladom života. Svätcom, ktorého bude možné nasledovať.

Postulátor kauzy, mons. Slawomír Oder v rozhovore  pre tlačovú agentúru Zenit uviedol, že zázrak na príhovor nového blahoslaveného sa stal len niekoľko mesiacov po jeho smrti. Ján Pavol II. zomrel 2. apríla 2005 a k zázraku došlo v  júli toho istého roku. Jeho skúmanie sa začalo v júni 2007. Kongregácia pre svätorečenie dostala niekoľko ďalších signálov o prijatej milosti a zatiaľ tzv. zázrakov, ku ktorým došlo na príhovor Jána Pavla II. Príslušná komisia urobila výber a niektoré z nich začala skúmať. Taká je jej prax, aby sa nejakým spôsobom zaručil pozitívny výsledok procesu. Až dovtedy, kým ale prebiehalo skúmanie zázraku a jeho potvrdenie, potrebného na blahorečenie, ostatné signály prejavov Božej milosti boli odložené ad acta. (K obdržaniu milosti na príhovor Jána Pavla II. došlo vo Francúzsku, Nemecku, Taliansku a v USA.)

Postulátor na otázku, či objavil nejaké nové poznatky o osobe Jána Pavla II., odpovedal, že najviac ho oslovilo zistenie, čo bolo prameňom jeho mimoriadnej aktivity a hĺbky jeho myšlienok. Bol ním jeho intenzívny osobný vzťah s Ježišom Kristom. Konštatoval, že nový blahoslavený bol mystikom. Bol človekom, ktorý žil v Božej prítomnosti, ktorý sa nechal viesť Duchom Svätým, a bol v neustálom dialógu  s Pánom. Jeho život sa točil okolo otázky: Miluješ ma? a nebol ničím iným, než odpoveďou na túto základnú Ježišovu otázku. (Stretnutie človeka s Bohom je vždy niečo osobné. Ide o putovanie s Bohom v samote srdca. Je jasné, že na tejto ceste nás podporuje Cirkev i spolubratia vo viere. Avšak každý jeden z nás musí prejsť svojou cestou sám.)

Vzťah Wojtylu s Bohom bol veľmi hlboký. Citlivý a vnímavý človek, - akým Ján Pavol II. nesporne bol, - nemohol ostať ľahostajný pred utrpením sveta. Bol citlivý a vnímavý, ale nebál sa zdvihnúť a zvýšiť hlas, a smelo vysloviť aj nepohodlné alebo nepríjemné veci, ktoré sa nezhodovali so spoločným spôsobom myslenia. Prezidentovi USA Buschovi pred vypuknutím  vojny v Perzskom zálive povedal: „Ja patrím ku generácii, ktorá vie, čo je vojna.“ Boli to silné slová. Prezrádzajú myslenie, ktoré vo svojej dobe nebolo politicky korektné. Z jeho vyjadrení možno usudzovať, že vo svojom  srdci veľmi trpel aj za tú tichú genocídu, ktorou je zabíjanie nenarodených detí. Otázka vzácnosti ľudského života od jeho prirodzeného počatia bola trvalým krížom a bolesťou  jeho života.

Poľské štátne komunistické orgány sa Karola Wojtylu obávali. V dokumentoch tajnej služby možno nájsť stopy, ktoré ho označujú nebezpečného. On naozaj bol nebezpečný, z morálneho hľadiska nenapadnuteľný.  Preto bol nebezpečný. Bol to Boží muž, otvorený človek dialógu, ktorý intelektuálne  prevyšoval mnohých. Preto neunikol pozornosti komunistov. Oni sa azda viac obávali kardinála Štefana Wyszinského, lebo ten bol iný a iným spôsobom vystupoval pred a proti poľskej komunistickej štátnej autorite. Keď bol Wojtyla zvolený na Petrov stolec, novinári ostali zaskočení. Nevedeli ako majú vysielať správu, ktorá bola životne dôležitá pre Poľsko. A tak ju zaradili do televíznych novín ako jednu medzi mnohými ďalšími. Nemohli ju ignorovať a museli ju odvysielať. Podobná situácia sa zopakovala aj pri jeho prvej návšteve rodnej vlasti: komunistickí predstavitelia štátu nevedeli ako ho majú pozvať a kto ho vlastne má oficiálne pozvať. Na návštevu Poľska ho pozvala Katolícka cirkev, ale bol aj hosťom varšavskej vlády. Odchádzal na konkláve ako Poliak a vrátil sa ako hlava všeobecnej Katolíckej cirkvi. Vrátiac sa ale priniesol kvas, zárodok revolúcie ducha. Na archívnych záberoch televízie sa možno presvedčiť o tom, ako sa vtedy manipulovalo s informáciami a obrazmi. Možno na nich vidieť v prvom rade pápeža a nejakého staršieho človeka. Po miliónoch ľudí, ktorí vítali a lemovali cestu pápeža niet ani stopy. Nijaká tvár mladého človeka, nijaká rodina.

Ján Pavol II. nastúpil na Petrov stolec v období, keď Cirkev prežívala ťažkosti a nevidela  východisko: teológia oslobodenia, lefebristi, atď. Ján Pavol II. bol mladý a plný energie. Podarilo sa mu vniesť nového a  čerstvého ducha evanjelia, ktorého do všeobecnej Cirkvi priniesol II. vatikánsky koncil. Osobne sa cítil duchovným otcom a pastierom Rímskej diecézy. Preto vykonal pastoračnú návštevu takmer všetkých svojich farností, ktorých je na území večného mesta viac ako 300.

Svojmu pontifikátu dal silnú pečať humanizmu v evanjeliovom zmysle slova. Už jeho prvá encyklika Vykupiteľ človeka naznačila jeho eminentný záujem o človeka, teda kresťanský humanizmus.

Ján Pavol II. viackrát vyznal, že jeho prvým duchovným učiteľom, - prvým vodcom v duchovnom živote, - prvým seminárom, v ktorom žil bol jeho vlastný otec. Vojak, ktorý si vždy kľakol na kolená, keď sa v noci modlil pred obrazom Panny Márie. To sa nezmazateľne vtlačilo do srdca malého chlapca. Jeho otec bol muž, ktorý držal za ruku svojho syna keď putoval do mariánskej svätyne v Čenstochovej. On ho učil modliť sa. Dobrým príkladom mu bol aj jeho vlastný brat Edmund, ktorý sa úplne venoval charite a službe chorým.

Bol to Ján Pavol II., ktorých chcel, aby k úcte oltára boli vyzdvihnutí rodičia svätej Terezky Ježiškovej. Chcel tým podčiarknuť povolanie k svätému životu, k svätosti nielen manželov, ale aj všetkých laikov.

Jána Pavla II. v mladosti fascinovala karmelitánska duchovnosť. Uvažoval o vstupe do tejto rehole. Veľmi si ctil známych svätcov tejto rehole ako: sv. Ján z Kríža, svätá Terézia z Avily, sv. Terezka Ježiškova.

Ešte ako krakovský arcibiskup adresoval chorým pastoračný list, v ktorom ich prosil o modlitby za svoju biskupskú službu. Počas II. vatikánskeho koncilu prosil chorých o modlitby za jeho úspešný priebeh. Napísal aj apoštolský list Salvifici doloris, ktorý prezrádza jeho pohľad na hodnotu a kresťanský zmysel ľudského utrpenia. Ustanovil Svetový deň chorých. (11. február) Zriadil Pápežskú radu pre pastoráciu zdravotných pracovníkov. Keď sa  vekom u neho k slovu prihlásili rozličné telesné neduhy a choroby, tie urobili z trpiaceho pápeža obraz jeho pontifikátu. Chorý pápež, ktorý nielen nesie kríž, ale ktorý sa o kríž aj opiera. Svoju chorobu neskrýval. Keď sa jeho zdravotný stav zhoršil natoľko, že už nemohol vysloviť ani len slovko, vtedy len jednoduchou prítomnosťou vyjadroval svoju lásku, svoje: Hľa tu som Pane. Desaťtisíce ľudí na Krížovej ceste v Rímskom koloseu stálo v rade, len aby ho mohli vidieť. Mnohí plakali a potom sa modlili. Možno to pre niekoho boli naozaj jedinečné duchovné cvičenia. Azda najvýrečnejšie, keď nepovedal nič a jednoducho len bol svedkom. Svedkom svojho Boha, ktorému celý život verne slúžil. (Lumen – 4. máj 2011)

+ + + + +

Ján Pavol II. – duchovný velikán

Kardinál Stanislav Dziwisz, ktorý bol takmer 40 rokov osobným tajomníkom Jána Pavla II. v jednom z  rozhovorov o novom blahoslavenom povedal, že bol veľmi srdečný, ale aj rázny a pevný vo svojom rozhodnutí. Nekonal emotívne, citovo, hoci bol citlivý, ani sa nikdy nespájal, ani nestotožňoval so žiadnou politickou mocou.

Ako dlho sa modlil? Koľko ružencov denne? – na túto otázku kardinál Dziwisz odvetil, že stále mal pri sebe ruženec, stále sa usiloval byť v myšlienkach ponorený v Bohu. Celý jeho život bol modlitbou. Ľudia, ktorí prichádzali na rozhovor s ním nevedeli, že pápež sa za nich modlil. Kým mohol chodiť na svojich nohách, na terase apoštolského paláca, v jeho malej záhradke, prežíval chvíle modlitby, ktoré sa končili požehnaním večného mesta Ríma a jeho obyvateľov. Uvedomoval si zodpovednosť za nich, a preto navštívil takmer všetky farnosti svojej rímskej diecézy.

Aká bola najdôležitejšia lekcia, ktorú Ján Pavol II. dal svetu a veriacim? – na túto otázku kardinál Dziwisz odpovedal: „Vždy hovoril, že Ježiš Kristus vykúpil svet svojím utrpením, svojím krížom. Ukázal nám, že aj utrpenie a bolesť majú v živote človeka hlboký zmysel. Z tohto dôvodu je prijímal, nikdy sa nesťažoval, a ani neskrýval svoje slabosti a choroby. Tak dodával silu trpiacim ľuďom na celom svete. Vidieť chorého a slabého pápeža, ktorý toto všetko obetoval Ježišovi Kristovi a za svet, sa stalo presvedčivým apoštolským nástrojom. Jeho smrť, ako ktosi napísal, bola azda jeho najdôležitejšia encyklika, ktorú napísal. Je v tom asi kus pravdy.“

Boží muž, duchovný velikán, blahoslavený Ján Pavol II. nás všetkých vyzýva, aby sme sa nedbali volať sa kresťanmi. Vyznávať našu vieru v Ježiša Krista.

Ján Pavol II. je od 1. mája 2011 oficiálne blahoslavený! (II. veľkon. Nedeľa)

Druhú veľkonočnú nedeľu blahoslavený Ján Pavol II. nazval Nedeľou Božieho milosrdenstva. Dnes bol vyhlásený sa blahoslaveného jeden z Petrových nástupcov, povolaný posilňovať bratov vo viere. Ján Pavol II. je blahoslavený pre svoju vieru, vieru silnú a veľkorysú, apoštolskú. Večná blaženosť Jána Pavla II., ktorú dnes Cirkev môže s radosťou prehlásiť, spočíva na Kristových slovách: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“. To je blahoslavenstvo viery, ktorou nebeský Otec obdaroval aj Jána Pavla II. v záujme budovania Kristovej Cirkvi.

Vo svojom testamente napísal: „Keď dňa 16. októbra 1978 v konkláve kardináli zvolili Jána Pavla II., poľský kardinál Štefan Wyszyński mi povedal: Úlohou nového pápeža bude previesť Cirkev do tretieho milénia.

Svojim svedectvom viery, lásky a apoštolskej odvahy, sprevádzanej veľkou ľudskou dobrotou, pomohol kresťanom celého sveta nebáť sa nazvať sa kresťanmi, patriť do Cirkvi, hovoriť o evanjeliu. Nebáť sa pravdy, lebo pravda je zárukou slobody. Navrátil nám silu veriť v Krista, pretože Kristus je Vykupiteľ človeka.

Jeho posolstvom bolo: Človek je cestou Cirkvi, a Kristus je cestou človeka. Týmto posolstvom viedol Boží ľud, aby prekročil prah tretieho tisícročia, ktorý práve vďaka Kristovi mohol nazvať „prahom nádeje“.

Benedikt XVI. osobne vyznal svoje city a úctu, ktorú pociťoval k novému blahoslavenému, keď povedal: „Chcel by som vzdať vďaky Bohu za moju osobnú skúsenosť, keď som dlhé roky mohol spolupracovať s blahoslaveným Jánom Pavlom II. Od roku 1982, keď ma povolal do Ríma ako prefekta Kongregácie pre náuku viery, som mu 23 rokov mohol byť nablízku a  obdivovať jeho osobnosť. Moju službu podporovala jeho duchovná hĺbka, bohatstvo jeho intuícií. Príklad jeho modlitby ma vždy dojímal a povzbudzoval: on sa priam ponáral do stretnutia s Bohom, a to aj uprostred rozmanitých úloh jeho služby.

O svedectve v utrpení: Pán ho postupne zbavil všetkého, ale on vždy zostal „skalou“, akou ho Kristus chcel mať. Jeho hlboká pokora, zakorenená v dôvernom spojení s Kristom mu umožnila viesť Cirkev a dať svetu ešte výrečnejšie svedectvo v čase, keď strácal svoje fyzické sily. Tak mimoriadnym spôsobom uskutočnil povolanie každého kňaza a biskupa: stať sa jedným s tým Ježišom, ktorého denne prijíma a rozdáva v Eucharistii.“

Tajomstvo Božieho milosrdenstva – tým že vyhlásil za svätú Faustínu Kowalskú, predtým napísal encykliku o Božom milosrdenstve – Bohatý na milosrdenstvo – v tom vidím Boží prst. Svet potrebuje Božie milosrdenstvo. Božie odpustenie. Poľskí biskupi a niektorí kardináli, ktorí sa nedávno zúčastnili na prvom medzinárodnom kongrese o Božom milosrdenstve, chcú požiadať pápeža, aby Faustínu Kowalskú vyhlásil za Učiteľku Cirkvi.

Je patrónom Svetových dní mládeže! Aj v tom vidím Boží prst!

Priblížil Cirkev a Krista ľuďom na celom svete, aj tým, čo žijú v zabudnutých kútoch sveta a mnohí sa do Ríma nemôžu dostať.

+ + + + +

Odkaz Jána Pavla II.

Pápež, hlava Katolíckej cirkvi je zvláštna osobnosť: je nástupcom apoštola Petra na jeho stolci, ktorý nie je ani kráľovstvom, ani trónom. Je to stolec služby, obety a mučeníctva. Tiež stolec učiteľského úradu, viery a istoty, charity a pastoračnej činnosti. Pápežský stolec viac ako dvetisíc rokov zohráva vo svete významnú úlohu.

Ľudia vymysleli vo svete mnoho stolcov. Ten Petrov, ktorému sa ale ani jeden z nich nevyrovná,  nie. Pápežský stolec patrí Petrovi, ktorý ako vieme bol apoštolom a Ježiš ho osobne pozval, aby ho nasledoval. V kruhu ostatných apoštolov Peter dostal osobitnú výsadu, charizmu hlavy kolégia Cirkvi. Jemu Ježiš Kristus zveril primát práva. Jeho stolec má zvláštne privilégium: je nástrojom, prostredníctvom ktorého osoby, ktoré sú Petrovými nástupcami, zvolené pôsobením Ducha Svätého do vedenia Katolíckej cirkvi, majú tú istú moc ako prvý z apoštolov. A keďže Peter zomrel mučeníckou smrťou v Ríme, určil večné mesto za svoje sídlo, svoj stolec.

Apoštol Peter, hlava prvotnej cirkvi vyliatím vlastnej krvi vydal svedectvo vernosti evanjeliu a Kristovi. Po ňom krvavé svedectvo vernosti pravde a evanjeliu, v sile Ducha Svätého vydal celý rad jeho nástupcov, ktorých si Cirkev uctieva ako mučeníkov a svätcov. V priebehu dejín si ľudia vždy pozorne a neraz so záujmom všímali činnosť Rímskeho biskupa. Vedeli, že z tohto stolca, z osoby, ktorá na ňom sedela, vychádzali lúče svetla, spolu s istotou a nádejou. V ponurých a ťažkých okamihoch bolestného strachu, neistoty a obáv, boli slová a činy Petrovho nástupcu východiskom pre veriacich ako aj neveriacich.  Výhody a pomoc, ktoré zo stolca malo ľudstvo v ťažkých chvíľach sú nesmierne. Peter naznačoval cestu vedúcu k pravde, na akých základoch v širokých rozmeroch budovať spravodlivosť a pokoj na celom svete.

Na stolec Petrovho nástupcu sa pozorne díva aj súčasný svet. Díva sa na Benedikta XVI., ktorý aktuálne plní svoje apoštolské poslanie. Díva sa ale aj na jeho bezprostredných predchodcov. Pre generácie našich predkov bol pápež zástupcom Ježiša Krista. Boli mu oddaní. V  dejinách našej miestnej cirkvi nedošlo ku schizme, lebo láska k Petrovmu nástupcovi bola stále živá. Keď po 40 rokoch prenasledovania Cirkvi komunistickým režimom u nás hlava Katolíckej cirkvi osobne zavítala na územie Slovenska, veriaci to jednoznačne vnímali ako Božie požehnanie.

Ján Pavol II. sa nezmazateľným spôsobom vryl do pamäti Slovákov. Aspoň z dvoch dôvodov: pre mimoriadnu dĺžku jeho pontifikátu; bol prvým pápežom slovanského pôvodu a mal veľmi blízky vzťah k našej vlasti. Vyjadril ho viacerými spôsobmi: v čase prenasledovania Cirkvi v našej domovine tým, že sa stal hlasom utláčaných a diskriminovaných, čo nemali hlas; že po dlhých storočiach vymenoval nášho rodáka za kardinála a postavil ho na čelo jednej z najdôležitejších vatikánskych kongregácií; že zriadil biskupstvo pre našich gréckokatolíkov za oceánom. Po spoločenských zmenách menoval duchovných pastierov na čelo všetkých diecéz; do Nitry vymenoval ďalšieho kardinála a trikrát navštívil našu vlasť, aby nás osobne povzbudil a upevnil vo viere. Viditeľným ovocím jeho návštev vo všetkých slovenských diecézach sú naši noví svätí a blahoslavení mučeníci. Jeho telesná prítomnosť počas návštev v roku 1990, 1995 a 2003, elektrizovala každého človeka dobrej vôle.

 

Pri príležitosti 2. výročia od jeho smrti (2.4.2007) Benedikt XVI. poznamenal, že „Ján Pavol II. zaplavil Cirkev vôňou svojej lásky. To, čo sa stalo po jeho smrti, je pre veriaceho vôňou, ktorá zasiahla všetkých, blízkych i vzdialených, a pritiahla ich k človeku, ktorého si Boh postupne formoval podľa Krista“.

 

Vyznačoval sa darom modlitby.  Dokázal sa pri nej úplne odosobniť. Bol vnútorne slobodný  od hmotných vecí, ale aj od samého seba, preto dokázal počúvať, prijímať kritiku, rozhodovať sa a čeliť nepriateľstvu v Cirkvi i vo verejnej mienke. Boh mu štedro nadelil do kalicha utrpenia. Telesného i duševného. Kríž prijímal vďaka vlastným životným skúsenostiam, ale aj osobnej túžbe nasledovať Pána a prijímať všetko, čo pre neho pripravil. Plodnosť kresťanského svedectva závisí od kríža. V živote Jána Pavla II. slovo kríž nebolo iba prázdnym slovom.

Ján Pavol II. bol „evanjeliovým“ spôsobom neuveriteľne svieži, spontánny komunikátor, ktorý mal vždy blízko k človeku a jeho problémom. Bol presvedčený, že Boh ho miluje, a prežíval z toho radosť. Všetci, ktorí ho poznali zblízka boli zasiahnutí bohatstvom jeho ľudskosti, ktorá pramenila v jeho intímnom  vzťahu k Bohu. Stotožnil sa s Ježišovým životom a poslaním. Osvojil si dôvod, pre ktorý Boží Syn prišiel na svet. Tento dôvod sa volá človek. S Ježišom spojil celý svoj život, už od mladosti. Dôveroval mu a do neho vložil svoju nádej. Ježiš bol pre neho všetkým. (Takýto postoj človeka nazývame svätosťou.)

Veľkosť pontifikátu Jána Pavla II. sa stáva s odstupom času čoraz zrejmejšou. Niektoré jeho posolstvá sú stále aktuálne - osobitne obrana života od počatia po prirodzenú smrť. Titul „pápež života“ je podľa kardinála Dziwisza jednou z najpravdivejších definícií jeho pastoračnej služby. Nikto sa nevložil tak ako on do ochrany dôstojnosti človeka, dôstojnosti ženy a hodnoty matky.

 

P. František Sočufka SJ – Bardejov, 23. október 2011

 

© 2009 Všetky práva vyhradené.

Tvorba webu zdarmaWebnode