Kongregácia sestier Božského Vykupiteľa

   (Raslavické sestričky si pripomínajú dve významné jubileá)

            Okolo roku 40 nášho letopočtu  sa kresťanstvo (vtedy už ako Cirkev) na čele s Petrom presťahovalo do Ríma (v čase vládnutia cisára Nera). Existovalo v ňom s veľkým utrpením ťažkosťami a prenasledovaním, ktoré kulminovalo  v čase vlády Diokleciána (234 – 313).

            Po vydaní Milánskeho ediktu (cisár Konštantín I. Veľký) v roku 313, ktorým bolo kresťanstvo povolené a stalo sa  oficiálnym, nastal jeho veľký rozmach. V tom čase vznikali aj prvé mníšske rehole, ktorých činnosť mala obrovský vplyv na rozvoj vzdelania ľudí (písanie, čítanie, ...). Prví mnísi boli pustovníci žijúci osamote (monaschus) na púšti, resp. v jaskyniach horách či iných nedostupných miestach. Neskôr (V. až VI. stor.) sa spájali a vytvárali prvé rehole, ktoré postupne rozširovali kresťanstvo po celej západnej Európe.

            Mníšstvo, mníšsky stav – vždy predstavoval niečo vznešené čo si ľudia od pradávna vážili, lebo mnísi túžili byť iba pre Boha, naplno sa mu oddávať a žiť v monastýroch iba pre neho, zriecť sa svetského života (manželstvo, majetok), zdokonaľovať sa vo vzdelaní, práci, vyvíjať úsilie a vylepšovať osobné charakterové vlastnosti, učiť a  pomáhať blížnym.  Za otca mníšstva  sa považuje Antonios, anachorétsky kresťan. Vzdelaný mladík z bohatej rodiny žijúci v centre vtedajšieho helénistického  Egypta predal dedičstvo, odišiel žiť v samote do púšte na 20 rokov, aby sa  pripravil  nasledovať Krista. Neskôr za prísnych pravidiel založil prvú obec pustovníkov (v roku 275), ktorí šírili myšlienky kresťanstva medzi ľuďmi. Jeho žiak Pachonius založil v roku 320 prvý kláštor pri Thébach a okolo r. 350 začali vznikať aj prvé ženské kláštory. Ukázalo sa, že rehole sú pre činnosť Cirkvi nanajvýš  významné zvlášť pre ich šírenie do západnej Európy. Myšlienku ich rozvoja všestranne  podporoval aj významný cirkevný otec sv. Augustín, ktorý vypracoval pre ich činnosť potrebné regule.

            Rozvíjajúce západné mníšstvo sa riadilo „Regulou benedicti“ založenou na odriekaní, zbožnosti, viazanosti s miestom, chudobe, celibáte (zrieknutie sa manželstva) a tiež bezvýhradnou poslušnosťou voči opátovi (predstavený rehole) v zmysle motta: „ Ora et labora“ ( „Modli sa a pracuj“, teda slúž Bohu a blížnym). Regulu vypracoval mních Benedikt z Nursie (480 – 547) zakladateľ „ západného monasticizmu“, ktorý v roku  540  zriadil vôbec prvý rehoľný - rádový mužský kláštor (Benediktínov) v Európe neďaleko Ríma, v Apollónovom chráme v Monte Cassino . Títo zaviedli do života mnohé kresťanské tradície okrem iného aj „Sviatok Dušičiek“ (v  najvýznamnejšom benediktínskom kláštore Cluny vo Francúzsku, v roku 998). Ich  myšlienka a činnosť vôbec, sa stali  akýmsi vzorom pre mnohých čo malo vplyv na postupný rozvoj ďalších reholí( uvádzam zjednodušené a zľudovelé pomenovania):   Eremiti, Kamalduliti, Karmelitáni, Kartuziáni, Rytierské rády(Templári, Johaniti, Nemeckí a Maltézski rytieri), Baziliáni, Cisterciti, Trapisti, Premonštráti, Dominikáni, Františkáni, Augustiniáni, Bernardíni, Pavlíni, Kapucíni, atď. Popri niektorých vznikali rehole ženské, ktoré takisto zohrávali veľkú úlohu v Cirkvi, najmä pri pomoci ľuďom.

            Ďalšie už modernejšie rády vznikali po XV. storočí. Stále pretrvávajú pôvodné regule rehoľných spoločností, ktorých členovia podľa vlastného práva skladajú verejné doživotné alebo dočasné sľuby (čistoty, chudoby a poslušnosti) a žijú bratský (sesterský) život v spoločenstve. Ich cieľom bolo pomôcť Cirkvi riešiť niektoré krízové situácie, rozvoj misií a iné záležitosti. Tak vznikla v roku 1540 jedna z najvýznamnejších a najväčších  reholí: Spoločnosť Ježišova (Jezuiti). Neskôr pribudli ďalšie rehole : Piaristi, Školskí bratia, Redemptoristi, Verbisti, Salvatoriáni, Saleziáni(1874), Ekumenisti z Taize (1952,...

            Medzi  ženské rehole  postupne od najstarších patria: Klarisky(1212), Cisterciátky,  Uršulínky, Karmelitánky, Františkánky, Notre-damky, Anglické panny(1609), Vincentky, Boromejky, Celestínky, Satmárky, Vykupiteľky(1849), Tešiteľky, Saleziánky, Misionárky lásky(1950), Mariánky,...

Ako to bolo s rehoľnými rádmi na niekdajšom území Slovenska a dnes? Už z vyššie spomínaných a uvedených reholí je zrejme, že u nás pôsobili a sú nám z počutia známe takmer všetky. Zostručním a uvediem iba povojnové obdobie, kedy bolo v ČSR ( v roku 1950 – pred známymi a  unikátnymi likvidačnými „Akciami K, R a B“  : 230 mužských kláštorov s 2.200  rehoľníkmi a 720 ženských s 10.660 rehoľníčkami. Z toho na Slovensku existovalo 110 mužských kláštorov (18 reholí s 1.326 rehoľníkmi a kňazmi) a 137 ženských (21 reholí s 4.220 rehoľníčkami, pracujúcimi najmä v školstve a zdravotníctve). Všetkých deportovali do koncentračných stredísk – táborov a neskôr na nútené ťažké manuálne práce...Neuveriteľné!

Dnes, po nežnej revolúcii  pôsobí na Slovensku 65 reholí - 24 mužských  (z toho v našom biskupstve 12 a 2  gréckokatolícke) a 41 ženských (20 v našej diecéze a 11 gréckokatolíckych). V našom okrese je stav nasledovný. V samotnom Bardejove pôsobia  Baziliánky, Anglické panny a Saleziáni. V Zborove sú Anglické panny,  v Raslaviciach Vykupiteľky a v Gaboltove Redemptoristi. O ich činnosti nie je potrebné sa zmieňovať, je nám všetkým dobre známa, úspešná, užitočná a požehnaná a dobre nás reprezentuje nielen vo vlasti.

Dnes Vám chceme predstaviť Kongregáciu sestier Božského Vykupiteľa – Vykupiteľky z Raslavíc,  ktoré si v tomto roku, 2009, pripomínajú dve významné jubileá.

Prvým bolo  160.  výročie vzniku kongregácie. Rehoľu založila ctihodná sestra Matka Alfonza Mária, vlastným menom Alžbeta Eppingerová vo francúzskom kúpeľnom meste Niederbronn  28. augusta 1849 s cieľom pomáhať  v meste starým a opusteným ľuďom  a starať sa o úbohé deti počnúc ôsmym rokom veku, bez možnosti vzdelávania. Rehoľa bola schválená so zámerom priblížiť sa k chudobným a trpiacim v ich príbytkoch, venovať sa  najopustenejším a nevedomým deťom a tým, ktorí trpia akúkoľvek núdzu a zároveň otvárať ľudské srdcia pre Boha. Naozaj ušľachtilé ciele, v realizácii ktorých pokračujú milé raslavické sestričky i dnes.

Druhým jubileom bude práve  70  rokov od chvíle kedy prišli do Raslavíc prvé sestry Vykupiteľky. Vďaka vtedajšiemu farárovi Mons. Michalovi Adamovi i miestnym farníkom našli tu naozaj dobré prostredie  i zázemie pre napĺňanie svojho rehoľného poslania v zmysle motta zakladateľky rádu Matky Alfonzy Márie: „ ... starať sa o chorých v ich domovoch, starosť o deti, byť k dispozícii všetkým, odhliadnuc od ich sociálnych pomerov a náboženskej príslušnosti“.  Koncom roku 1939 zakúpila rehoľa     zanedbaný tzv. „horný“ barokový kaštieľ  s areálom (zo XVII. stor.) od maďarského šľachtica Dr. Hebera a po istých opravách sa už mohli nasťahovať do nového rehoľného domu, kláštora. Stalo sa tak presne  24. decembra 1939 a tento dátum je ich oficiálnym dátumom  príchodu do Raslavíc . V priebehu roka 1940 bola ustanovená predstavená komunity Sr. Leonissa  Orlovská a onedlho sa začala rehoľná formácia 26 noviciek pod vedením Sr. Adalberty Boškovej a Karmely Tóthovej, ktorú neskôr vo funkcii  magistry noviciek vymenila Sr. Bartolomea Wegerbauerová. Takto sa začala naozaj požehnaná činnosť, ktorú duchovne viedol už spomínaný obľúbený farár, pápežský komorník Mons. M. Adam. Najväčšiu radosť mali Raslavičania a  najmä ženy i celé okolie z toho, že k novickám pribudlo i niekoľko skúsených sestier, ktoré sa začali venovať deťom v materskej škôlke, podomovému ošetrovateľstvu chorých a starých ako aj organizovaniu rôznych kurzov pre dievčatá a domáce gazdinky. Poznali ich totiž z účinkovania v nemocniciach  v Prešove i Bardejove, kde pôsobili už od roku 1902. Napriek vojnovým časom pribúdalo čoraz viac kandidátok a kláštor nestačil. Zriadili nový dom v Levoči, kde  sa po roku 1946 všetky novicky s magistrou Sr. Salvatorou  Demčkovou presťahovali. Od roku 1943 svoju činnosť v Bardejove orientovali aj na vedenie internátu dievčat a chlapcov, domovu pre starých ľudí (na Kúpeľnej ulici pri kostole sv. Anny), vyučovaniu náboženstvá, ctihodná sestra Celina Budická učila na gymnáziu (1945 až 1950) a dodnes si na ňu mnohí spomínajú ako na vynikajúcu triednu profesorku. Ďalej pracovali  i  v Astórii v Bardejovských kúpeľoch a tam viedli aj exercičný dom. Táto ich činnosť pokračovala až do roku 1949, kedy im bolo ako aj iným reholiam  Vládou ČSR prostredníctvom Dr. Jozefa Straku (kňaz, ktorý sa tiež podieľal na založení Pacem in terris) oznámené, že: môžu ešte niektoré pracovať  v nemocnici Bardejov ale platy  budú dostávať iba do vlastných rúk, nesmú nosiť rehoľné šaty a prijímať ďalší dorast, rušia sa kláštory a domy s nižším počtom sestier, nebudú môcť vykonávať iné práce iba ak so štátnym súhlasom a rôzne iné zákazy. Všetky ostatné budú sústredené v kláštore v Spišskej Novej Vsi. Tak sa aj po spomínaných Akciách K, R a B v roku 1950 stalo. V sústreďovacom tábore šili sukne pre Makytu Púchov, montérky pre OZKN Prešov, iné pracovali na poliach a v činnostiach Komunálnych služieb. No nestačilo to. Tie, ktoré ostali pracovať  v nemocniciach a starobincoch podrobili opätovne ďalšou hromadnou presvedčovacou nátlakovou akciou z 29. na 30. júna 1953. Táto však nemala úspech a zámer jednorazového odsunu do Čiech sa nevydaril. Podarilo sa to až po roku 1961, kedy boli kompletne odsunuté zväčša do fabrík v lokalitách  po sudetských Nemcoch, mnohé však nemohli pokračovať  vo svojich odborných profesiách (napr. učiteľky pracovali v priemyselných závodoch a ústavoch pre mentálne a psychicky postihnutých ako opatrovateľky).

Politické uvoľnenie v roku 1968 síce potešilo zostarnuté, unavené, vekom a ťažkou fyzickou prácou poznačené sestry, ale skutočnú radosť prežívali až po nežnej revolúcii, (1989) ktorá priniesla vytúžený dar – slobodu, aj tu náboženskú a začala sa písať nová kapitola dejín ich provincie, kongregácie a spoločenstva vôbec. Takto to bolo aj s Kongregáciou Sestier Božského Vykupiteľa –  Congregatio Sororum a Divino Redemptore (SDR). Chvála Pánu, že sa dočkali. Slovenská provincia SDR, ktorú vedie ctihodná sestra Školastika Štutíková má  dnes sídlo v Provinciálnom dome na  Zimnej ul. č. 66, v Spišskej Novej Vsi.

Po prvých slobodných voľbách (1990)bol prijatý aj reštitučný zákon. Všetky rehole požiadali o navrátenie svojich, aj keď dezolátnom stave, domov a kláštorov, medzi ktorými nechýbal ani raslavický, ktorého priestory obec využívala na služby, školu, knižnicu i krčmu.  Podarilo sa! Začala  sa generálna oprava.  Dňa 21. novembra 1990 prišli do Raslavíc znovu dve sestry Emília a Ladislava, ktoré začali pracovať na úžasnom diele. V úzkej spolupráci s miestnym farárom vdp. Karolom Džupinom a mnohými farníkmi začali práce. Najskôr to bolo vyčistenie celého areálu, nádvoria i obrovskej záhrady, oplotenie (nezabudlo sa ani na susedov bocianov, ktorým vystavili nový stĺpový príbytok) a popri týchto prácach pomáhali aj s vyučovaním náboženstva a tiež napĺňali aj svoje prioritné povolanie – ošetrovanie a pomoc chorým a núdznym. Veľmi náročnú rekonštrukciu realizovala firma Imricha Goliáša pod vedením Ing. Jozefa Matiáša  zo stavebným dozorom Ing. Pavlom Fottom ktorí sa aj  sami podieľali na prácach a bolo ich vidno iba v montérkach. Po kolaudácii bol objekt ako „Kláštor sv. Jozefa“ slávnostne vysvätený Mons. Alojzom Tkáčom, košickým biskupom, 13. júna 1993.          Už od 16. júna začala konkrétna činnosť rehole, ktorá okrem odstránenia kolaudačných nedostatkov spočívala v podomovom ošetrovaní a konaní duchovných cvičení pre dievčatá (Raslavice a okolie) a v tomto pokračovali až do roka 2008, kedy  sa už pôvodný Dom sv. Jozefa zmenil na Domov dôchodcov a domov sociálnych služieb s cieľovou skupinou: starí a chorí ľudia (ženy) v dôchodkovom veku so zámerom dôstojného a zmysluplného starnutia. Momentálne má kapacitu 12 osôb s možnosťou rozšírenia aj pre verejnosť bez rozdielu náboženského vyznania  s vedúcou sestrou  Gerardou Mišutovou. Okrem toho v našom meste Bardejov vedie známu a obľúbenú charitnú agentúru ADOS (St“ocklova ul. č. 9) sestra Alfonza Kovaľová, ktorá zároveň bez nároku na odmenu zastrešuje agilnú bardejovskú farskú charitu. Taktiež  sa podieľa na činnosti  Občianskeho združenia pri bardejovskom, prvom slovenskom hospici Matky Terezy. Predstavenou komunity v Raslaviciach je ctihodná sestra Monika Bombarová.

Samotní Raslavičania si spoluprácu so sestričkami nesmierne pochvaľujú, o čom svedčí aj vyše 70 členné spoločenstvo žien „Duchovná rodina sestier Božského Vykupiteľa“, ktoré vedie Sr. Alfonza Kovaľová. Členky sa raz v mesiaci zúčastňujú modlitbového stretnutia a prednášok , raz v roku majú 3-dňové duchovné cvičenie a  zvyknú usporiadať aj niekoľko rôznych  spoločenských podujatí. Podľa zásad zakladateľky rehole majú  členky navštevovať starých, chorých a napomáhať núdznym. Okrem toho, ako mi povedala predstavená komunity sestra Monika,  kláštorná komunita umožňuje verejnosti účasť na sv. omšiach v kláštornej kaplnke – zvlášť pre starých a chorých, a tiež poskytujú ľuďom m. i. možnosť duchovnej opory v modlitbách, atď.

Bol som zvedavý aj na stanovisko raslavických starostov. Bývalý starosta Ing. Jozef Jarina, predtým prednosta povedal: Prinavrátenie objektov kaštieľa v r. 1991 jeho posledným vlastníkom pred konfiškáciou majetku bolo pre mňa potvrdením, že demokracia a spravodlivosť po páde komunizmu sa prinavracia do každodenného života aj na miestnej úrovni. Obnovenie pôsobenia tejto kongregácie  u nás som považoval za požehnanie pre obec, skrz ktorého sa duchovne pozdvihne život v nej a posilnia kresťanské hodnoty u našich obyvateľov.  Zrekonštruovaný kláštor sv. Jozefa s jeho okolím je teraz zároveň dominantou obce a nepochybne najatraktívnejším miestom na území Raslavíc“. Obdobne sa vyjadril aj terajší starosta Ing. Anton Lamanec, ktorý ocenil vyššie spomínané služby a vždy, keď sestričky o niečo požiadajú, vychádza im v rámci možnosti v ústrety. Ich skutočne ukážková spolupráca nateraz kulminuje pri projekte „Dom seniorov“, ktorý sa pripravuje s kapacitou pre 50 ľudí. Jeho výstavba sa má onedlho zrealizovať na pozemku  nádhernej kláštornej záhrady, ktorý sestričky poskytli ako svoj vklad  do tohto nádherného diela. Bude stáť v úzadí obrovského, majestátneho a vyše 400 ročného duba s obvodom 5 m (viď obrázok), ktorého bezprostredné okolie často poslúži ako miesto rozličných hier, modlitieb či meditácií.

Toľko z histórie, ktorou pripomínam dôležitú a pre spoločnosť významnú činnosť  cirkevných reholí. Toto sa teda týka nielen  sestričiek z Raslavíc, ktorým žičíme pri príležitosti osláv ich jubileí  a v ďalšom úsilí a povolaní konať dobro - najmä chorým, núdznym i blížnym, veľa Božích milostí a zdravia. Môžem s potešením a  za mnohých konštatovať, že nielen Raslavičania  majú radi svoje Vykupiteľky. Aj my sme radi, že ich máme,  tak ako ostatné rehoľné spoločenstvá v Bardejove i jeho okolí. Sme radi, že sú tu, že existujú. 

    Mgr. Ing. Jozef Krajči

 

© 2009 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web zdarma!Webnode