JOZEF  GMITTER  DUJAVSKÝ

 

CESTA  DO  ŽIVOTA – životopis

    Narodil som sa 6.apríla 1923 v Bardejovskej Novej Vsi  / v súčasnosti mestská časť Bardejova /  v lokalite  Dujava.Moje detstvo nebolo príliš radostné. Ako triapolročný som zostal sirotou bez matky.

Po nejakom čase sa otec opäť oženil a mne pribudli ďalší súrodenci. S ich príchodom na svet sa aj sociálne pomery v našej mnohopočetnej rodine s desiatimi deťmi zhoršili. Ale viac než hlad som v detskom veku pociťoval stratu matky, ktorú mi už nikto nevedel nahradiť.

            Otec bol menším gazdom bez stáleho príjmu. Aby mohol nasýtiť hladné krky a zveľadiť naše malé hospodárstvo, bol trikrát v Amerike. Za ťažko zarobené doláre ešte pred prvou svetovou vojnou kúpil pole a postavil dom. Živila nás ovocná záhrada, v ktorej otec našiel záľubu, a miestny veľkostatok, na ktorom sme pracovali pri sezónnych prácach. Po vojne, keď sa otec vrátil z ruského zajatia, všade panoval hlad, bieda a nezamestnanosť. Moje tri sestry a najstarší brat odišli z domu slúžiť, ako bolo zvykom a nevyhnutnosťou v chudobných rodinách. My ostatní s otcom sme denne pracovali, aby sme prežili zlé časy. Keď prišla jar, ďakovali sme Bohu, že nám pomohol prežiť zimu. Nepoznali ani neprežívali sme bezstarostné detstvo plné zábav, hier a radovánok. Taký krutý život bol kedysi na Dujave, ale aj inde.

            Po skončení základnej školy sa s mojím ďalším vzdelávaním na strednej škole nerátalo. Keď sa však v roku 1937 v Bardejove otvorilo gymnázium, otec, na príhovor miestneho učiteľa Hattalu, nakoniec súhlasil s mojou prihláškou. Do gymnázia som chodil 6 rokov pešo osem kilometrov. Po príchode domov ma čakala robota na poli a v lesoch. Pamätám sa, že v škole sa mi od únavy zatvárali viečka. Vďaka vynikajúcim profesorom, ich prístupu ku mne a k študentom s obdobným osudom, neprepadol som. Im patrí aj teraz po rokoch moja synovská láska a úcta. S vďakou spomínam na pánov profesorov Dianišku, Markuša, Danišoviča, Kostolného a Bednára z bardejovského gymnázia.

            Po maturite sa otec netajil tým, že chcel by ma vidieť úradníkom. Vypukla však druhá svetová vojna a prechod frontu 19. januára 1945 sa stal medzníkom aj v mojom živote. Prvýkrát som ušiel z domu. Môj útek smeroval do Popradu, kde som vstúpil do 1. čsl. armádneho zboru. Po vojne som sa domov vrátil síce s omrzlinami, ale bol som rád, že som si zachránil holý život. Moja vojnou prerušená maturita sa dodatočne zavŕšila 27. septembra 1945.

            Krátko po maturite som z domu ušiel po druhýkrát. Tentoraz do Brna, aby som sa upísal veterinárnej medicíne. Ako študent aj ako zmluvný asistent školy na Ústave biológie a parazitológie vďaka húževnatosti a pevnej vôli som prekonal všetky študijné a existenčné ťažkosti a v roku 1951 som štúdium na veterinárnej medicíne ukončil.

            Po skončení štúdia som sa živil ako veterinár štátnej služby v Biovete  Ivanovice na Hanej a v Opave. Po deväťročnej odluke som sa v r. 1954 vrátil na Slovensko.

O rok nato som sa oženil. Pracoval som na rôznych miestach – v ústavoch aj v teréne. Najprv v Štátnom veterinárnom výskumnom ústave / ŠVVÚ /, neskôr v Hydinárstve v Ivanke pri Dunaji a v rokoch 1961 – 1962 som pôsobil vo Veterinárnej vyšetrovacej stanici v Košiciach. Dlhé roky som bol špecialistom pre veľkochovy hydiny. Počas pôsobenia MVDr. Františka Nižňanského, riaditeľa ŠVVÚ, člena korešpondenta SAV a veterinárneho génia, pitval som posledného sopľavkou nakazeného koňa na Slovensku. Tímovo som riešil problémy antropozoonóz , skúmal som baktérie, vírusy, rickettsie, brucelózu a morfológiu i vývojové cykly niektorých parazitov. Svoju kandidátsku prácu o Q- horúčke som obhájil po 6-ročnom intenzívnom výskume. Vydal som vyše tridsať odborných prác, ktoré vyšli v domácej i zahraničnej odbornej tlači.

            Mám rôzne záľuby, ktoré mi prinášajú radosť, potešenie i úžitok. Venujem sa fyto a homeopatickému hľadaniu bylinkových božích darov v prírode. Vo chvíľach oddychu ma neraz kopne múza, ktorej sa podriaďujem, poslúcham ju a píšem básne. Sú vyjadrením mojej lásky k rodnému kraju, rodákom i Slovensku. Moje lyrické videnie žilo a dodnes je späté s osudom môjho národa. Preto je dominujúce vo všetkých mojich vydaných zbierkach .

Venujem ich čitateľom z úprimnosti svojej duše.

 

              

     CESTA  DO  ŽIVOTA VETERINÁRA  BÁSNIKA

       JOZEFA  GMITTERA DUJAVSKÉHO           

 

 V Bardejovských novostiach č. 51-52  Mgr. Dobroslava Čajková uverejnila článok pod názvom Aristokrat ducha, ktorý venovala Dr. Svetloslavovi Veiglovi – kňazovi, filozofovi, básnikovi a profesorovi slovenského jazyka a literatúry na bardejovskom gymnáziu v r.1947 – 1949.

               My mladší sme jeho pôsobenie v našom meste nezažili a poznatky o ňom  a jeho tvorbe boli nám roky nedostupné. A nielen o ňom. Mnohí básnici, prozaici a dramatici boli v minulosti vymazaní z našej literatúry, čím sme sa ochudobnili o osobnostné a literárnoumelecké  skvosty slovenského národa. Mgr. D. Čajková v krátkej sonde nám priblížila osobnosť S. Veigla a ja si dovolím rozšíriť tieto poznatky o niektoré údaje, ktoré súvisia s básnikom a ďalšou osobnosťou nášho kraja.

               Slovenské pedagogické nakladateľstvo v r. 1991 vydalo publikáciu Biele miesta v slovenskej literatúre  autorov: PhDr. Jozefa Hvišča, CSc., doc. PhDr. Viliama Marčoka, CSc., PhDr. Márie Bátorovej, CSc., PhDr. Vladimíra Petríka, CSc.

               Z obsahu knihy citujem:

„ Literatúru už naši štúrovci pokladali za zrkadlo národa, zrkadlo jeho duchovných, kultúrnych a materiálnych schopností. Musíme však priznať, že v uplynulých rokoch sme  poznali iba malú a pokrivenú časť tohto národného zrkadla. Príčiny sú známe. Dnes naši učitelia a kultúrni pracovníci chcú odstrániť biele a deformované miesta nášho poznania. Publikácia sprítomňuje im svoje poznatky. Neprináša osvetlenie všetkých bielych či deformovaných miest slovenskej literatúry. Je to však prvá súvislejšia sonda do priestorov, ktoré boli najviac postihnuté totalitnou svojvôľou minulosti.“

               Publikácia kriticky prehodnocuje tri vývinové úseky: medzivojnovú literatúru, literatúru v období Slovenskej republiky a literatúru povojnového obdobia, kedy sa v šesťdesiatych rokoch reaktivovala poézia katolíckej moderny, nadväzujúca na duchovné a náboženské tradície slovenskej poézie. Do tejto skupiny katolíckej moderny patril Svetloslav Veigl s Jankom Silanom, Pavlom Gašparovičom Hlbinom a celým radom básnikov emigrantov – Rudolfom Dilongom, Karolom Strmeňom, Mikulášom Šprincom, Gorazdom Zvonickým.

               O tejto skupine duchovných básnikov sme sa nemohli dozvedieť, pretože posledná recenzia o ich tvorbe vyšla v roku 1947 a z politických príčin sa vinou totalitného režimu o nich mlčalo, ich diela boli vyradené a neprístupné verejnosti. Do školských učebníc iba zlomkovo sa dostali až po nežnej revolúcii. Túto medzeru v našom literárnom vývine sčasti zapĺňa spomínaná publikácia, po ktorej by mali siahnuť milovníci literatúry, pedagogickí, osvetoví a kultúrni pracovníci, aby zaplnili chýbajúcu medzeru nášho literárnoumeleckého vývinu, aby dosiaľ nepoznané sa stalo poznaným.

               Takým nepoznaným pre mnohých je náš krajan, súčasník MVDr. Jozef  Gmitter Dujavský, CSc., básnik, ktorého so S. Veiglom spája duchovnosť tvorby, ale aj realistické videnie sveta. Svoj obdiv k osobnosti S. Veigla vyjadril v jednej zo svojich básní, ktoré uvádzam doslovne.

               Jozef Gmitter Dujavský je autorom  básnických zbierok:

               Sláviky rodného kraja / 1993 /   

               V oblúku času / 1994 /

               Torby predkov na gánku / 1999 /

               Básne z Nízkych Beskýd / 2002 /

               Beskydské vody čisté a mútne / 2005 /.

O svojej poézii v autobiografii Cesta do života hovorí, že je spätá s osudom slovenského národa, že je vyjadrením lásky k rodnému kraju, rodákom i Slovensku.

               Nie som recenzentkou jeho tvorby, ale pretože som s básnikom pracovala pri vydávaní jeho niektorých zbierok, pozornosť upriamim len na jeho ostatnú zbierku Beskydské vody čisté a mútne a vytýčim hlavné motívy, ktoré v zbierke dominujú – motív poézie, reči, ženy, matky, domova, domoviny, človeka spätého s prírodou, života a smrti, vojnových udalostí, živelných pohrôm, cesty človeka k Bohu a pod.

-O kráse spisovnej reči hovorí, že dá sa ňou vyjadriť všetko, čo cítime, a ak je správne chápaná, je i požehnaná.

-Uctieva svoju matku, ktorá deťom odovzdala veľký dar, keď svoju krv premiešala s krvou detí a aj po smrti radí pozostalým múdrou radou.

-Vyznáva sa z lásky k mestu Bardejovu, k jeho histórii aj jeho omladeniu.

-Rodnú šarištinu prirovnáva k rečovej čipkovine, ktorou by hovorila, keby žila, i Sládkovičova Marína.

-Spomienky venuje rieke Topli, ku ktorej sa vracia na potulkách pri návšteve rodného kraja a ktoré ho nesú do detstva.

Hrdí sa novoveským hospicom , kde sa s láskou liečia chorým rany.

-O pútnických miestach hovorí, že dávajú silu národom, že pútnici sa tam modlia za svoj aj iný osud. Aj v Gaboltove.

-Modlí sa aj za padlých pri Dukle, kde celé roky vyhrávali vojnové husle.

-Smúti nad katastrofou v Tatrách, ktoré zasiahol požiar.

-Verí v ozdravenie našich salašov a výrobkov z našich ovečiek.

-Uvažuje nad novembrovými dňami, kedy sú cintoríny bohato vyzdobené a prinášajú sviečkové čaro, ale zároveň sa pýta, či je spokojný aj Boh.

-Boh, človek a príroda, ktorá nás chráni a oživuje, ozdravuje – to sú od nepamäti riešené vzťahy ľudstvom.

Ďalší cyklus básní v tejto zbierke venoval osobnostiam nášho verejného a kultúrneho života. J.Andraščíkovi, G.Žebráckemu, E.Korbovi, S.Veiglovi, V.Miškovskému, M.Lo- vackému, V.Bombovej, J.Guzovej, D.Grúňovi, G.Čatárovi, M.M.Hodžovi a V.Mináčovi.

 Posledný cyklus tvoria básne z veterinárneho lekárstva.

 

               Nad tirážou zbierky pracovali:

Vydal: Miestny odbor Matice slovenskej v Bardejove

Tlač: Jozef Vavrek,  Grafotlač Bardejov

Grafická úprava: PhDr. Mikuláš Lovacký, akad. maliar

Jazyková úprava: Mgr. Milada Lovacká

Technický redaktor: Vincent Kubek

Sponzor: Ing. Jozef Patkaň,  Obnova Bardejov

 Verím, že svojím príspevkom som priniesla poznatky o našom krajanovi rodoľubovi MVDr. Jozefovi Gmitterovi z Bardejovskej Novej Vsi a že jeho zbierky sa dostanú aj do školských knižníc. Zaplnia tak medzeru vo výchovno-vzdelávacom procese v rámci odkazu Poznávaj osobnosti svojho kraja.

              Spracovala: Mgr. Milada Lovacká

              

              

 

 

              

              

 

© 2009 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web zdarma!Webnode