Hospic Matky Terezy

                      M A T K A  T E R E Z A  

        patrónka bardejovského hospicu je svätá!

            V súvislosti s vysvätením Matky Terezy sa vynárajú otázky, že prečo práve ona a za akých okolností bol bardejovský hospic poctený jej menom. Týmto pojednaním sa pokúsim túto skutočnosť našim čitateľom objasniť a priblížiť, nakoľko jej patrocínium mimoriadne zvýraznilo zmysluplnosť a význam tohto nášho, dnes uznávaného charitného zdravotníckeho zariadenia, prvého hospicu na Slovensku, ako aj samotného Bardejova.

Pre úplnosť chcem uviesť, že výberu názvu pre hospic predchádzala istá polemika, nakoľko zriaďovateľ hospicu: Arcidiecézna charita Košice presadzoval názor, že by mu svedčil názov                    s prímením sv. Alžbety. Vtedajšia naša farská charita na čele s MUDr. Alicou Válkyovou   nástojila, že by to mal byť hospic s názvom Božieho milosrdenstva. Napokon vzišiel názov terajší, ktorý sa ukázal byť nielen vhodný a vznešený aj preto, lebo onedlho po otvorení hospicu (2003) bola Matka Tereza povýšená na blahoslavenú pápežom, sv. Jánom Pavlom II. Podotýkam, že čas poukázal na skutočnosť, že tento výber názvu hospicu bol vzhľadom na jeho poslanie naozaj prezieravý, čo sa potvrdzuje nielen jeho samotnou požehnanou pôsobnosťou u nás, ale i jeho nadnárodným postavením.

V tomto období vstúpili/vstupujú do požehnaného diania hospicu tri mimoriadne okolností. Prvou bolo svätorečenie a tým vyzdvihnutie Matky Terezy na piedestál cirkvi, k čomu sa konala minulý týždeň v tunajšej bazilike slávnostná akadémia, tou druhou je, že sa začali Dobrovoľnícke dni v prospech hospicu a tretia spočíva  v pripomenutí si výnimočný sviatok - Svetový deň hospicov. Tieto udalostí dávajú príležitosť i dôvod k tomu, aby sme si čiastočne pripomenuli ako to so vznikom hospicu bolo a v ďalšom priblížili aj skrátené curriculum vitae patrónky hospicu a svätice Matky Terezy.

V stručnosti pár slov ku genéze vzniku hospicu. Myšlienka  výstavby charitného zariadenia v Bardejove vznikla po obnovení činnosti Farskej  charity (1992) a táto sa neskôr stala jej prioritou. Cirkev túto aktivitu uvítala a podporila poskytnutím prinavrátenej budovy bývalej školy s pozemkom v Bardejovskej Novej Vsi. Z poverenia košického arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča sa výstavbou charitného zariadenia začala zaoberať Arcidiecézna charita Košice. Táto konala v úzkej súčinnosti         s vtedajším dekanom - farárom Mons. Jozefom Jurkom a vyčlenenej skupiny nadšencov z Farskej charity. Po mimoriadne náročnej a zložitej príprave bol položený základný kameň (1977) a začalo sa s výstavbou. Postupne sa však zmenila aj štruktúra aj účel zariadenia (viaceré vynútené projektové zmeny), ktoré dospelo k rozhodnutiu vybudovať hospic s kapacitou 20 lôžok. Po neuveriteľných peripetiách sa nakoniec dielo podarilo úspešne dokončiť a skolaudovať (2002) a napokon uviesť do prevádzky dňom 1.júla 2003.

Ako som  už bolo spomenuté, v piatok 16.septembra 2016 sa v Bazilike sv. Egídia sa najskôr  konala  ďakovná sv. omša sprevádzaná hudbou a spevom v podaní žiakov a pedagógov Cirkevnej ZUŠ sv. Jána Boscu a  celebrovaná Mons. Alojzom Tkáčom, diecéznym emeritným arcibiskupom, zásluhou ktorého bardejovský hospic vznikol a po nej sa uskutočnila Slávnostná akadémia, ktorá sa  niesla v znamení réžie  spomenutej CZUŠ. Táto spočívala z duchovno-kultúrneho pásma zo života svätice popretkávaného slovom,  hudbou i malebným spevom(Bambini di Bosco). Pútavý program s patričným entuziazmom a láskou  pripravili  so svojimi žiakmi pedagógovia Mgr. Mária Kertýsová, Mgr. Mária Jevčáková, dr. Vladimír Špurek, Mgr. Jana Pisarčíková a ďalší. Zo žiakov upútali najmä sólové speváčky Terézie Kertýsová a Lazorová. Program obohatili modlitby sv. Matky Terezy (v podaní študentky z košického konzervatória a hospicovej dobrovoľníčky Laury Proněkovej) a vystúpenie populárnej speváčky rodom z nášho okresu, Hanky Servickej, ktorá potešila prítomných  niekoľkými duchovnými piesňami.

Toto, pre bardejovskú pospolitosť tak významné podujatie pripravilo vedenie prvého slovenského hospicu - Hospicu Matky Terezy, ktorý sa hrdo pýši jej menom, v spolupráci s RKC, farnosťou sv. Egídia a Cirkevnou ZUŠ sv. Jána Bosca. Týmto sa hospic skromne zapája do  rámca aktivít cirkvi nielen počas Svätého roka milosrdenstva, ale aj v rámci osláv konaných na zvýraznenie svojho patronícia, nakoľko 4. septembra 2016 bola Matka Tereza (v ďalšom MT) svätorečená/kanonizovaná. Ako je známe, ku kanonizácii človeka sú potrebné dva zázraky. Ten prvý schválil vtedajší pápež Ján Pavol II., keď na základe modlitieb k MT sa uzdravila nevyliečiteľne chorá Indka/r.1998, v dôsledku čoho bola MT po svojej smrti blahorečená/beatifikovaná. Druhý zázrak potrebný ku svätorečeniu/kanonizácii sa udial v roku 2008, keď sa po mnohých modlitbách k nej uzdravil istý Brazilčan. Na základe týchto skutočnosti pápež František dal oficiálny pokyn Kongregácii pre otázky svätorečenia k vyhláseniu Dekrétu o jej kanonizácii. Následne pápežské konzistórium dňa 15. marca vyhlásilo, že bude zaradená do radov svätých katolíckej cirkvi a stanovilo dátum slávnosti na 4. septembra 2016, v predvečer dňa 19. výročia jej smrti. Bol to naozaj vhodný spôsob pripomenutia si a vzdať hold tejto jednej  z najvýznamnejších a najvýraznejších  svetových ženských osobností  uplynulého storočia i tisícročia. Áno ide o túto nenápadnú, útlu a skvelú ženu, Matku Terezu – vynikajúcu to osobnosť, ktorú si celý svet pamätá odetú v bielom habite s troma modrými pruhmi, ktorej bola udelená okrem mnohých hodnotných svetových ocenení a uznaní, medzi inými aj Nobelova cena za mier v roku 1979.

                Niekoľkými vetami si priblížime curriculum vitae/životopis Matky Terezy. Táto, krehká a obdivuhodná žena vlastným menom Agnes Gonxhe Bojaxhiu sa narodila do zámožnej lekárnickej rodiny vo vtedajšom srbskom meste Skopje (dnes  500-tisícové hlavné mesto  balkánskeho Macedónska) dňa 26. augusta 1910 a zomrela v najľudnatejšom indickom mesta Kalkata (10,0 miliónov a s aglomeráciou  vyše 20,0 miliónov obyvateľov) 5. septembra 1997 a tento deň stanovila vtedy Cirkev vo svojom kalendári s textom : „Blahoslavená Matka Tereza z Kalkaty, panna a rehoľnica“.  Svoj zasvätený život začala v roku 1928, kedy vstúpila do rádu loretánskych sestier v Írsku, s cieľom dostať sa do Indie, lebo nechcela byť mníškou, ale iba pôsobiť v misiách. Po roku prípravy  predsa len odchádza na misie a stáva sa sr. Loretánkou  a  učí v kláštornej škole v Kalkate (zemepis, dejepis). Neskôr túto aj riadi. Tam skladá svoje  rehoľné i večné sľuby a  prijíma rehoľné meno Tereza. Učiteľstvo, ktoré je hlavnou náplňou Loretánskeho rádu, ju však nenapĺňa. Nakoľko okolo seba vidí obrovskú biedu a chudobu, čo ju dennodenne prenasleduje a umára. V roku 1946 pri neustálych meditáciách  dostáva božské vnuknutie, aby založila rád, ktorý by slúžil chorým,  opusteným a najchudobnejším z chudobných a tak preto v roku 1948 vystupuje z rádu Loretániek.  Zakladá novú svoju Kongregáciu Missionares  of  Charity – ľudovo: Misionárky lásky, ktorá oslovila ľudí aj tým, že k pôvodným trom rehoľným sľubom (chudoba, čistota a poslušnosť) pridáva štvrtý – poskytovať horlivú a dobrovoľnú službu tým najúbohejším. Po obrovských ba až fantastických úspechoch v tejto oblasti  bola 1.2.1965 jej  kongregácia povýšená na rehoľu s najväčším honorom - pápežskými právami. Matka Tereza počas svojho požehnaného života zanechala ľudstvu bohatú pozostalosť : v 133 krajinách sveta (Slovensko nevynímajúc) pôsobí t v 610 objektoch vybudovaných v 60.  až 80. rokoch minulého storočia (rôzne domovy, školy, hospice), okolo 5000 členiek, ktoré sa starajú o viac ako milión  chorých (malomocných, smrteľne chorých a zomierajúcich) a deti (školy, domovy, sirotince). Z ďalších jej aktivít je založenie kontemplatívnej vetvy a mužskej rehole v Ríme (má cca. 750 členov z radov kňazov a laikov: tzv. „Pátri misionári lásky“, medzi prvými v nej pôsobí aj slovenský kňaz, Peter Kučák z Čadce (pomáhal hospicu pri zadovážení  relikvie MT). Ďalej založila celosvetové Združenie laických misionárov lásky, ktoré neustále rastie (v súčasnosti má cca 1500 členov). Jej mimoriadne zásluhy o. i. ocenili aj USA, ktoré jej r. 1996 prezidentom  W. J. Clintonom udelili honorárne (čestné)  občianstvo.

                Svoje posledné obdobie života prežila v kalkatskom charitnom dome  Kalighat, neďaleko  ktorého sa nachádza nekonečný počet slumov (ošarpané obytné štvrte s chatrčami a brlohmi), v ktorých žijú  ľudia najmä hinduistického, islamského ale i budhistického vyznania. A práve vďaka nej v tomto prostredí vzniklo viacero kresťanských oáz či ostrovčekov lásky, kde mnohí  tam žijúci ľudia (opustení, chorí a zomierajúci) nachádzajú útočište a konkrétnu pomoc vo svojom trápení cez lásku k blížnemu prostredníctvom misionárok lásky i príležitostných misijných pomocníkov (nechýbajú ani Slováci, ktorí sú tam veľmi žiadaní a robia nám dobré meno ). Títo všetci sú tomuto Božiemu dielu úplne a celým srdcom, dušou i telom oddaní, lebo ináč by takúto prácu neboli schopní konať takmer zadarmo a v chudobe, majúc k dispozícii iba dvoje pre nich typické rehoľné šaty (biele s troma modrými pruhmi), jedny sandále, skromné jedlo, jednoduché lôžko a strechu nad hlavou.Za svoju, dá sa povedať ušľachtilú celoživotnú činnosť, bola MT mnoho ráz ocenená. Aj keď nevynikala výrečnosťou (mnohé jej výroky sú úžasné, napr.: „Som iba ceruzkou v rukách Pána“) svoj život  radšej obetovala konaniu skutkov pre nevládnych ľudí. Zomrela 5.9.1997 v Kalkate, kde je aj pochovaná. Jej predposledným ocenením, ktoré získala bolo blahorečenie, ktoré sa uskutočnilo iba  6 rokov po jej úmrtí a bolo vyvrcholením  osláv 25. výročia pontifikátu pápeža Jána Pavla II. na naozaj preplnenom Vatikánskom, námestí dňa 19. októbra 2003. Tento proces bol výnimočne  jedným z najrýchlejších v novodobej histórii Katolíckej cirkvi. Podľa zistení vatikánskej Kongregácie pre blahorečenie a svätorečenie, kroky jej požehnaného života riadil Kristov hlas: „Chcem zriadiť rád, ktorý by slúžil najchudobnejším z chudobných“.                                                                   Treba ešte spomenúť, že Matka Tereza pri svojich misijných cestách navštívila na radu a pozvanie dnes už nebohých Mons. Jána Ch. Koreca a Mons. Pavla  Hnilicu aj Slovensko (1987 - baziliku v Šaštíne)  a potom mesto  Čadca (1990) a tam počas tejto návštevy slávnostne otvorila prvú slovenskú komunitu Misionárok lásky  (14.5.1990 – ostali tam jej 4 pôvodné indické sestričky), čím vznikol I. kláštor tejto rehole na Slovensku ktorý 1.12.1999 presídlil z Čadce do Žiliny (teraz pôsobia aj v Bratislave). Za zmienku stojí, že v r. 2007, vyšla zbierka jej vzácnej korešpondencie (40 listov) „Poď, buď Mojím svetlom“, ktorá odkrýva aj  neznáme zákutia jej života, najmä ticho, opustenosť i tmu, ktoré dal jej duši pocítiť Boh, ktorý však jej dielo nikdy neopustil, ako povedal skvelý pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa. Tiež vyhlásil, že Matka Tereza je svätá mediálnych čias.

V závere podujatia vystúpila vedúca hospicu Mgr. Martina Proněková, ktorá úprimne poďakovala všetkým, ktorí sa akýmkoľvek dielom pričinili o prípravu a priebeh tejto ojedinelej slávnosti a oznámila možnosť prejaviť úctu relikvii svätice, s prevzatím príhodného obrázku s iniciálami a modlitbou k svätici, ktorý bol vydaný pri tejto príležitosti Občianskym združením HMT. O  zabezpečenie týchto sa s neuveriteľnou náročnou prípravou a problémami zaslúžili: Ing. Ján Basa, PhDr. Jozef Geffert a rod. Krajči.  

Všetky pocty preukázané svätej Matke Tereze by boli zbytočné, keby ľudia dobrej vôle, medzi ktorých patria zamestnanci hospicu, členovia OZ HMT i mnohí dobrovoľníci a sponzori nepokračovali v tom čo ona začala. Jej celoživotné motto: „Vidieť biedu a konať“, osvojené ďalšími, ktorí majú do činenia s činnosťou bardejovského hospicu a hospicov či zdravotníctva vôbec, sa stalo nielen nositeľom jej láskyplnej činnosti. Ono je aj nositeľkou myšlienky loga Občianskeho združenia pôsobiacom v hospici s mottom: „S krížom a láskou do domu Božieho“ vyjadrené siluetou domčeka pozostávajúceho z písmena „H“, kríža a srdca, zastrešeného fragmentom z  habitu  Matky Terezy, tejto nenápadnej, drobnej, ale zato neuveriteľne charizmatickej a  hviezdnej ženy danej na piedestál cirkvi, ktorá nikdy nezanikne a nezhasne.

Mgr.- Ing. Jozef Krajči